vraciam sa na miesta,
kde v záhyboch nemocničných perín
hniezdia ženy
…
znova stojím vo dverách
a čakám na správu
o domácom podaní fraxiparínu
a rozprávam pani
vo veku mojej mamy
že to s mužom zvládnu
a ak nie,
zvládne to aj sama
…
počúvam o tom,
ako aj z pohľadu do zrkadla
ostávajú rany
…
a tá vo veku mojej babky
už len vecne spomína,
koľkokrát spadla
a čo ju stále ženie
…
rozprávam
počúvam
rozprávam
a vraj sa ma dobre počúva…
…
hej, celá ja…
a vo vnútri bordel od strachu,
čo sa ako tie belorítky
do mňa vracia a stavia pevnosť
z plytkých rečí
horkých slín
a sračiek,
čo nie sú o šťastí
…
myslím na všetky tie ženy
chytené do nemocničných perín
ako do pascí
a viem,
že ani mňa to vlastne už nikdy úplne
nepustí
Pridaj komentár