“Život je vlastne jedna súvislá šanca, ktorú môžeme zhodnotiť alebo premrhať, šanca stať sa sebou. Je to vlastne naša jediná povinnosť…
Poď, vykročme zo škrupiny svojho sebectva a obdarujme sa tou jedinečnou a neopakovateľnou šancou navzájom. Poď, neľutujme pritom žiadnu námahu, nech nás neznechucujú a nenalomia rany, ktoré pri tom utŕžime. Poď, kráčajme spolu ďalej s bdelou pozornosťou voči prítomnej chvíli, s pohľadom upretým vpred, možno až za obzor, až tam, kde sa stretneme sami so sebou.
Poď, odhoďme všetok strach*, ponechajme si však obozretnosť; tam kdesi vpredu na nás oboch čaká naša dospelosť.”
tato
(Dežo Ursiny – Jakub Ursiny: Ahoj tato – Milý Kubo)
*Vyšité s láskou a odvahou svietiacou bavlnkou (na ktorú u nás nikdy nie je dosť tma), na látke nočnej oblohy, s kúpeným návodom, no nakoniec po svojom, bez predlohy. Tou sú mi oni – nahí vo svojej podstate, hraví, verní a odvážni.
Pridaj komentár