Občas aj mňa túžba po inom strká
do prázdna.
Lacno sa bránim rozpínaním rúk.
No ja nie som vtáča
a ryba len na sucho stvorená
čo kráča a o vlastné sny sa potkýna.
A ona ďalej dobiedza:
skáč,
tam dole je lúka krajšia,
stromy bohatšie,
rieka divá,
jasnejšia nevädza…
Vtedy aj kúsok nášho spoločného koláča
dokáže zaplniť medzeru v hrudi
a ja stáčam smer
ako zviera za svorkou
tam,
odkiaľ vyvieram a kam prúdim.
Pridaj komentár